Úspech predurčuje sila presvedčenia, nie množstvo jeho vyznávačov.

Eclipse de luna - 1. kapitola

1. června 2014 v 1:36 | Oriana |  ECLIPSE DE LUNA



1. Isobel

Severus Snape sedel za svojím stolom v kabinete a pripravoval si náplň vyučujúcich hodín pre siedmakov. Rozmýšľal, čo by ešte vôbec mohol naučiť deti, vlastne skôr mladých ľudí, ktorí prežili vojnu, ktorí v nej odvážne bojovali a ktorí toho na to, že mali sedemnásť, alebo osemnásť rokov vedeli viac, ako sa vôbec očakávalo od študentov. Predsa len si napísal nejaké kúzla, ktoré by ich ešte mohol naučiť.


"Severus," vošla do jeho kabinetu riaditeľka McGonagallová a mierne sa na neho pousmiala, "mohol by si prísť o hodinu do riaditeľne. Chcem prehovoriť k učiteľom a predstaviť vám novú profesorku transfigurácie."

"Našla si niekoho nakoniec?" spýtal sa jej. Minerva celé leto hľadala vhodného adepta, ktorý by za ňu učil transfiguráciu, keď sa ona teraz stala riaditeľkou Rokfortskej strednej čarodejníckej.

"Ó áno, našla som jednu veľmi vhodnú adeptku," prikývla. ,,Takže o hodinu ťa čakám, prosím ťa, nemeškaj." A potom odišla.

Severus sa vrátil k práci. On a meškať? Meškal vôbec niekedy? To je jedno. Teraz je znova tu, bude učiť Obranu proti čiernej mágií a možno keby bol veriaci, tak by sa poďakoval Bohu, že sa mu podarilo zachrániť sa, hoci mu ostali hrozné jazvy po celom tele. Bol to práve Draco Malfoy, ktorý mu pomohol a potom samozrejme liečitelia u sv. Munga. Avšak očistiť jeho meno nebolo také ľahké, akoby sa niekomu mohlo zdať. Dostal podmienku a tiež aj príkaz, že a musí vrátiť a učiť na škole, kde je pod dohľadom iných čarodejníkov a okrem toho dostal jednu zvlášť divnú podmienku. Má sa do roka oženiť a pokúsiť sa založiť si rodinu. Táto podmienka ho mátala najviac. Hlavne preto, že nikdy vo svojom živote nikoho nemiloval. Áno, miloval Lily, ale jednostranná láska je iná, ako láska, ktorá je opätovaná. Samozrejme, že každá láska je silná, ale opätovaná láska, to je niečo iné. A rodinu? Rodinu nemal nikdy, nevedel si predstaviť, že by teraz mal mať rodinu. Nevedel si pri sebe predstaviť čo i len ženu, nie to ešte nebodaj dieťa, alebo deti. Avšak ak nechcel ísť do Azkabanu, musel niečo vymyslieť. Pozrel sa na hodinky a potom vyšiel z kabinetu.

Kráčal po prázdnom hrade. Prešiel okolo hlavného schodiska a pozrel sa na stenu. Boli tam vyryté mená obetí, ktoré padli vo vojne na území Rokfortu. Nebolo mu všetko jedno, keď čítal tie mená prvýkrát, keď videl, že zomreli aj deti. Bolo to hrozné. Ale tiež aj Rád stratil veľa skvelých členov. Bola to krutá vojna. Všetky vojny sú kruté. Lenže tu bojovalo toľko detí, toľko nevinných detí. Žeby nakoniec tie decká mal predsa len rád?

Nakoniec došiel k riaditeľkinej kancelárií. ,,Metlobal!" zahlásil kamenej príšere, ktorá okamžite ožila. Tej ženskej mierne šibe, keď si ako heslo dala toto. Vyšiel hore po schodoch a počul hlasy za dverami. Zaklopal a potom vošiel dnu.

"Len poď, Severus," pobádala ho Minerva. Sedela v riaditeľovom kresle a obrazy bývalých riaditeľov a riaditeliek, na čele s Albusom Dumbledorom, sledovali pozorne rozhovor zo svojich rámov. ,,Dáš si niečo? Tekvicový džús? Ďatelinové pivo? Ohnivú whisky?"

"Nie, Minerva, vďaka," odvetil jej.

"Myslím, že si pamätáš Isobel," predniesla Minerva McGonagallová a on si až teraz všimol ženu, ktorá stála pri okne v tieni. Teraz z neho vyšla a venovala mu krátky úsmev. ,,Isobel Lupinovú, Remusovú sestru-dvojča."

"Prirodzene," odvetil. Isobel Lupinová sa na brata podobala. Nevyzerala síce tak staro a ošumelo, ale pár čŕt mali spoločných. Isobel nikdy nebola nejaká krásavica, bola skôr uzavretá, večne zatvorená v knižnici, celkom múdra. Ale pamätal si ju ako celkom obyčajné študentku, obyčajne dievča, večne v tieni svojho brata a ostatných Záškodníkov. A pamätal si aj to, že bola priateľkou Lily. Hoci bola Isobel v Chrabromile nikdy nejako nevynikala odvahou, alebo dôvtipom. Vlastne bola Isobel celkom neviditeľná.

"Ako sa máš, Severus?" Zdvorilo sa na neho usmiala. Vyrástla a zmenila sa. Tvár mala ale vyblednutú a ustráchanú, ale za to si nechala narásť vlasy, ktoré mala teraz tmavé a nie myšacej farby ako počas školy. Severus musel uznať, že je teraz celkom pekná.

"Zrejme ako ty. Teraz po vojne. Nikto z nás sa nemá dobre, či áno?" spýtal sa. "Je mi ľúto tvojho brata a jeho ženy."

Prikývla a potom sa usadila na stoličke priamo pred riaditeľkou. Minerva hovorila asi polhodinu o novom školskom roku. Oboznámila ich s niektorými dohodami, ktoré mala so študentmi z Potterového ročníka. Niektorí sa rozhodli vrátiť a doštudovať, niektorí nie. A niektorí, ako Potter, sa dohodli na niektorých súkromných hodinách. Severus vedel, že Potter hneď po vojne nastúpil na tréning aurorov, ale aj tak si musí dorobiť skúšky z MLOKov. Títo študenti im zabrali väčšinu rozhovoru. Nakoniec im dovolila odísť.

Vyšiel ako predposledný z jej kancelárie a za sebou počul kroky Isobel. Vyšli na chodbu a otočil sa k nej: "Prečo si sa vrátila teraz?"

"Vina," odvetila mu stroho, ,,nebojovala som vo vojne, nebola som so svojím bratom v posledných rokoch jeho života, dokonca som ani nepoznala jeho manželku. Vrátila som sa, aby som dohliadla na ich syna, dlžím mu to. Bola som hlúpa a okrem toho som bola prevažne v zahraničí. Výskum o vlkolakoch," vravela mu.

"To som nevedel."

"Pre moju rodinu to nebolo ľahké, Severus. Trpela som spoločne s Remusom. Bolo mi ho tak veľmi ľúto a tak som po škole odišla a robila svoj výskum. Bolo to náročne a hlavne to bolo k ničomu. Niečo také sa nedá vyliečiť. Našťastie môj synovec nezdedil vlkolačie bunky, vlastne on je metamorfomág, ako bola jeho mama. Včera som za ním bola u Andromedy Tonksovej, má už pár vláskov a zafarbil si ich na modro," usmiala sa.

"To je naozaj šťastie, že nezdedil vlkolačie bunky," zhodnotil Severus a myslel to úprimne.

"Počula som o tebe, no jednoducho všetko. Aj o tvojom prípade o očistení mena. Naozaj by som si nikdy nepomyslela, že si taký odvážny človek, Severus. Svet, čarodejnícky svet, ti je dlžný."

"Nepreháňal by som, Isobel," uškrnul sa, "vidíš, aj tak som dostal podmienku. Niekoľko podmienok." Prekliatych hlúpych podmienok. Akoby nemohol začať nový život. Niekde ďaleko od Rokfortu, od všetkého. Nie, on tu musel ostať, ako väzeň a ešte a mal aj oženiť. Išlo ho roztrhnúť od hnevu.

"Čítala som o tom v Dennom Prorokovi. Je to vážne nespravodlivé. Keby nebolo teba, možno by Ten-čo-sa-premenil-len-na-obyčajný-prach vyhral a všetko by bolo v háji a Chlapec-ktorý-sa-má-stať-aurorom by bol mŕtvy. Všetko by bolo zlé. Smrťožrúti by zabili každého nehodného človeka a bolo by to peklo na zemi."
"A ty by si sa rozhodne nevrátila," dodal.

"Hm, to je pravda, asi nie. Som zbabelá," priznala, "ja ani neviem, čo od tohto všetkého čakám. Môj brat tu už nie je a nemôžem mu povedať, ako mi to je veľmi ľúto, že som tu nebola. Že som premeškala také dôležité udalosti v jeho živote, ako jeho svadbu, narodenie jeho dieťaťa a nebola som tu ani posledné chvíle jeho života. On bol taký odvážny. Zomrel pre to, aby jeho syn vyrastal v lepšom svete. Keď som sa to dozvedela, cítila som sa taká vinná a ako útechu mi poslali Merlinov rád druhého stupňa s jeho menom. Som jeho jediná rodina. Ja, prepáč, že ťa tým vôbec zaťažujem, ale poznal si môjho brata, poznal si aj mňa."

"To bolo už dávno a s tvojím bratom som si pre isté záležitosti nikdy nerozumel. Ani teraz v dospelosti, hoci sme boli na jednej lodi."

"Viem a chápem to," prikývla. Pamätala si čo všetko mu Záškodníci robili počas školy. Vybavovala si jasne niektoré chvíle, tie urážky, ako ho preklínali a hoci Remus vždy bol bokom, aj tak nezasiahol a dovolil, aby James a Sirius takto šikanovali Snapeovie chlapca. Ani ona nezasiahla. Nikdy nič neurobila. Prizerala sa na to ako všetci ostatní, ale nezabávala sa na tom. "Nuž, Severus, ako sa zdá, znova budeme spolu na škole. Tentokrát ako učitelia," usmiala sa na neho, ale on jej úsmev neopätoval.

"Mám ešte nejakú prácu, Isobel," prikývol.

"Ja tiež, idem si vybaliť veci a potom musím s Minervou prebrať učebné plány, chcem sa držať hlavne jej starých učebných plánov," vysvetľovala mu.

"Veľa šťastia, Isobel," zamrmlal a potom sa vybral ďalej po chodbe.

Isobel došla ku schodisku a zastala pri stene, na ktorej videla napísané mená ľudí, ktorí zomreli vo vojne. Prechádzala dlaňou po stene a zastala na menách.

Remus Lupin a Nymphadora Tonksová-Lupinová

Po tvári jej začali tiecť slzy. Cítila sa sama, nešťastná a vinná. Jej brat bol hrdina a ona bola zbabelec. Jej brat sa popasoval s tým, že bol vlkolakom, dokonca sa mu podarilo nájsť aj lásku svojho života, ktorá ale umrela s ním. A má syna. Teddyho. Toho malého chlapčeka, ktorý ani len nevie, čo jeho otec dokázal. Jedného dňa mu to osobne povie. Povie mu, akého úžasného ocka mal, že to bol hrdina a jeho mamina, tá bola tiež veľmi odvážna, tiež bola hrdinka.

"Raz sa to dozvie, sľubujem," Isobel si zotrela slzy, ale ešte dlhú chvíľku hľadela na mená vyryté na stene.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama